Pokoril najvyšší vrchol Kaukazu

Ktorý vrch je najvyšší v Európe, Mont Blanc alebo Elbrus? Odpovede na túto otázku sú rôzne. Jedna časť milovníkov veľhôr hovorí, že francúzsky Mont Blanc a druhá, že ruský Elbrus. V jednej oblasti má každá strana pravdu. Zdolať tieto dva európske vrcholy je náročné a nezabudnuteľné. O náročnosti výstupov na Elbrus i Mont Blanc môžu hovoriť iba tí, ktorí ich zdolali. Medzi nich patrí aj Marián „Mako“ Székely, ktorý pokoril Mont Blanc vlani a Elbrus v auguste tohto roku. „Nápad navštíviť kaukazské pohorie som dostal už vlani po výstupe na Mont Blanc,“ hovorí Mako. „O najvyššom vrchu Európy sa stále vedú diskusie a preto som chcel navštíviť aj Elbrus. Našiel som cestovku, ktorá organizuje zájazdy zamerané na extrémne zájazdy.“

Mako cestoval na Elbrus sám z Liptova. Zájazd tvorili väčšinou ľudia z Českej republiky a jeden Poliak. Deň odchodu si stanovili na 2. augusta. Z Ostravy cez Varšavu, Best, Brians, Kursk, Rostov na Done do Nalčiku, kde absolvovali povinné prihlásenie na útvare pohraničného vojska. Potom pokračovali v ceste do doliny Baksan a cieľa cesty, kaukazskej osady Turbáza pri Elbruse. Tá leží, ako i celá oblasť doliny Baksan na území Kabardino-balkárie. Cesta merala z Ostravy 4250 km a v autobuse strávili budúci pokoritelia Elbrusu päť dní. „Najťažšie na celom výstupe bola určite cesta autobusom,“ spomína s úsmevom Mako. „Na hraniciach medzi Poľskom a Bieloruskom sme stáli päť hodín. Bolo zábavné pozerať na bieloruských colníkov, ktorí sa nikde neponáhľali, hoci colnica bola plná áut a autobusov. Na každý doklad a papier bolo treba pečiatku, samozrejme, že každú na inom mieste. A nechýbal ani neodmysliteľný úplatok. Po ceste sme narážali na gajky (kontroly), kde ozbrojení policajti kontrolovali vodičov i tovar v autách. Preto sme každú chvíľu stáli. Cestovanie autobusom po Rusku a Bielorusku je veľmi zdĺhavé a náročné, ale popri tom i zábavné. Okrem kontrol zdržuje jazdu aj samotná cesta, ktorá nemá desiatky kilometrov žiadne prevýšenie a je to aj rýchlosť, lebo autobus nesmie prekročiť šesťdesiatku. Dlhé kilometre nestretnete nikoho, ale ak prekročíte rýchlosť, hneď sú pri vás policajti. Odkiaľ sa tam vždy zjavili, je pre mňa stále záhada. A pokuty sa riešili väčšinou pivom. Po príchode do osady Turbáza pri Elbruse sme postavili tábor v rekreačnom zariadení Nalčického inštitútu, na pozvanie ktorého sa expedícia uskutočnila. Dohovoriť sa s ruskými Moslimami nebol problém. V tábore sme museli dávať veľký pozor na svoje veci, lebo krádeže boli, najmä v noci, úplne bežné. Stalo sa, že v noci ukradli neznámi zlodeji celý batoh a na druhý deň prišli ponúknuť veci z batoha na predaj. Táto oblasť je veľmi nepokojná. V blízkosti, samozrejme na miestny pomer, je Čečensko, Dagestan, Severné a Južné Osetsko, Náhorný Karabach. V jedu noc sa strhla v blízkosti tábora prestrelka ako z filmu. Keď to všetko skončili, tak sa z miestneho chrámu ozval hlas mezuína, ktorý zvolával k modlitbám. Iný kraj, iný mrav.“

Pred Elbrusom

„V prvý deň po príchode sme si urobili aklimatizačný výstup na Čeget (3440 m. n. m.), z ktorého bol fantastický výhľad na dvojvrchol Elbrusu a na južnej strane na majestátnu stenu Donguz Orunu (4448 m. n. m.) so susediacim Nakratom a celý hrebeň Kaukazu. Ďalší deň sme sa prihlásili na miestnej horskej službe a cez dolinu Adil Sun sme sa dostali do tábora Zeljena Gostenica (Zelený hotel), ktorý leží tesne pod ľadovcom a veľkolepým Džan Tuganom. Cesta s plným výstrojom nám trvala osem hodín a niesli sme so sebou všetko, lebo v tábore sme mali zostať štyri dni. Celý čas pršalo a cesta bola veľmi zlá. Počas cesty sme narazili aj na vojenskú kontrolu, ktorá overovala, či sme riadne prihlásení. Prihlásenie je veľmi dôležité, lebo vďaka nemu o nás vedeli. Práve dva týždne pred naším príchodom tam našli mŕtvych štyroch českých horolezcov, ktorí neboli prihlásení a nikto o nich nevedel. Preto nikomu nechýbali, keď sa nevrátili z výstupu. Našli ich náhodou pri hľadaní iného horolezca. Bohužiaľ, neskoro.“ O deň neskôr absolvovala výprava ďalší aklimatizačný výstup cez ľadovec Džunkuját na Viatau (3800 m. n. m.) a potom sa vrátili opäť do základného tábora. A o deň neskôr ďalší výstup cez ten istý ľadovec na Gumači (3950 m. n. m.). „Oba výstupy sme absolvovali vo veľkej hmle a vetre. Bolo to veľmi nepríjemné, hlavne pri prekonávaní trhlín v ľadovci. Niektoré sú veľmi hlboké, niekedy až 300 metrov. Avšak účel, nabrať čo najviac výšky splnili. V pondelok 11. augusta sme sa zbalili a vrátili do tábora v Turbáze. V utorok za zlého počasia a po dôkladnom balení sme o desiatej dopoludnia odišli z tábora so smerom cesty – Elbrus. Avšak kvôli dažďu a vetru sme sa vrátili spod lanovky späť do základného tábora. Na druhý deň nebol na oblohe ani mráčik. Odišli sme do osady Azau, údolnej stanice lanovky pod Elbrus. Lenže tá pre „remont“ nepremávala. A to v plnej sezóne! Museli by sme prekonať veľmi strmý svah popod lanovku v rozbahnenom teréne, lebo tam stavali ďalšiu lanovku. A nebola to lákavá predstava. Ešteže Rusi ukázali svoju schopnosť v podnikaní a za sto rubľov nás vyviezli dvadsiatich na korbe transportéra na stanicu Mir. Ešte sa vrátim k tej cene za cestu transportérom. Úsek ako zo Záhradok na Chopok za 100 rubľov (cca 100 Sk) v kabínke pre dvadsať ľudí. Stotožnili sme sa s názorom, že u nás by za 100 Sk nedali na kabínku ani pozrieť. Z Miru sme už išli druhým úsekom lanovky na Starý Krugozor (3800 m. n. m.). tam sme v skalnatej suti postavili tábor a hneď sme absolvovali aklimatizačný výstup na ľahko do výšky 4200 m. n. m.“ Výprava na druhý deň vystúpila do posledného výškového tábora cez ľadovec Garabaši na Priot 11 (4200 m. n. m.). Posledný výškový tábor bol v snehu na ľadovci. Poobede absolvovali aklimatizačný výstup na Pastuchove skaly do výšky 5200 m. n. m., opäť na ľahko. Ostatnú časť dňa si pripravovali zásoby na rozhodujúcu časť ich výpravy – výstup na Elbrus.

Elbrus

„O druhej ráno sme vyrazili zo základného tábora. Počasie bolo jasné, ale chladné a veterné. V silnom vetre a mraze (-40 C) sme vystúpili k Pastuchovým skalám a cez ne sme nastúpili do traverzu popod východný vrchol. To už sa naša skupinka „potrhala“ a každý išiel svojím tempom. Po nekonečnom traverze som sa dostal až do sedla medzi dvoma vrcholmi Elbrusu. Práve v týchto miestach zahynuli už spomínaní Česi. Stále bola zima, ale vietor už tak nefúkal a vyšlo už aj slnko, ktoré však svietilo ešte vysoko. Cez ľadovcovú plošinu som sa dostal do strmého traverzu na východnom svahu hlavného vrcholu. Išlo sa mi dobre, ale už som cítil výšku. Po hodine som sa dostal z tieňa a bolo mi veselšie. Prestupoval som malý prah a opäť traverz. Bolo to ako na streche. Po ďalšej hodine som vystúpil na vrcholové plato, veľké asi ako dve futbalové ihriská. Išiel som sám a po pol hodine sa zrazu objavil vrchol a ja som vedel, že bude môj. Konečne som o pol desiatej stál na vrchole sopky - Elbrusu vo výške 5642 m. n. m. Vyššie sa už nedalo ísť a ja som stál najvyššie v celej Európe. Mal som výborný výhľad na všetky strany. Potom nasledovalo obligátne fotenie a po hodine som začal zostupovať.“ A rozdiel medzi Elbrusom a Mont Blancom? „Je to v prvom rade počasie. Na Blancu mi neprialo a bolo celý čas zlé. Na vrchole som nič nevidel, ale to bolo iba o šťastí či smole. Mňa postretla tá druhá možnosť. Teraz sa mi to vynahradilo, hoci začiatok tomu nenasvedčoval. Elbrus je nebezpečnejší nestálosťou počasia. Zmena môže nastať prakticky za pár minút. Je pekne, ale za chvíľu môže prísť hmla, začať snežiť a hlavne fúkať silný vietor. Vtedy nastávajú problémy, hlavne pri zostupe. Ťažko sa v tej oblasti orientuje. Niet sa o čo oprieť, nie je tam žiadny záchytný bod. Jediným bodom sú Pastuchove skaly, tie ale v hmle nevidieť. Je veľmi dôležité pri ceste dole trafiť sa medzi ne. Medzera medzi nimi je päťdesiat až šesťdesiat metrov. Trafiť sa z takmer trojkilometrovej plochy do päťdesiatich metrov v strmom exponovanom teréne, je hlavne v hmle, veľmi náročné. Ak sa to nepodarí, je to zlé. Vpravo i vľavo je ľadovec plný zákerných trhlín. Nie je problém v tej obrovskej mase zablúdiť, veď základňa Elbrusu je päťdesiat kilometrov. Záchranné akcie sa rozbiehajú až vtedy, keď už je spravidla neskoro. Horská služba, tak ako ju poznáme u nás, neexistuje. Nemajú služby v teréne. V masíve Elbrusu, ktorý leží mimo hlavného hrebeňa Kaukazu (dĺžka hlavného hrebeňa je 1800 km, pozn. autora) je veľká zima, ktorú znásobuje stály vietor. Ale v takých výškach je to normálne.

Po dvanástich hodinách som bol opäť vo svojom stane. Unavený, ale spokojný. Až na drobné omrzliny na pravej ruke a nohe som bol v poriadku. Elbrus je náročný na psychiku, hlavne nekonečný traverz pod východným vrcholom. Taktiež je potrebná kondícia, lebo bez nej sa výstup zvládnuť nedá. A čo budúce výstupy? Zatiaľ nič nemám naplánované, ale určite opäť niečo vymyslím,“ dodáva na záver Mako.